Toto sú prastaré prvky: bez slnka, bez vzduchu, bez zeme vody nie je život možný. Doslova to znamená že musíte žiť v prírode a rešpektovať ju – obrazne povedané, žiť v spoločnosti je potrebný vzájomný rešpekt
YO –„ vzdelanie“.
SEI - "čestnosť, zmysel pre spravodlivosť, úprimnosť“
KAN - "miesto stretnutia, škola, dom, rodina a zdvorilosť“
BU - "zastaviť vojnu": mier.
DO - "cesta, ktorá vedie k cieľu"
Experimentálna časť Yoseikanu umožňuje znovuobjavenie starých a zabudnutých techník, ktoré však boli prispôsobené modernej dobe. Nejedná sa však o sklad týchto techník ale skôr o laboratórium v ktorom sa študujú a vylepšujú. Aj preto je Yoseikan návratom ku starej myšlienke ducha samuraja a jeho ceste k znovuzrodeniu.
Yoseikan Budo možno porovnať so stromom. Korene, ktoré sú schovaná pod zemou symbolizujú mentálny aspekt. Koreň, ktorý je viditeľný zas strategický aspekt, ktorý obsahuje:
Táto symbolika ukazuje prirodzené spojenie všetkých metód a ich vzájomné prelínanie a dopĺňanie. Tak ako sa preplietajú vetvy, tak je možné spojiť Aikido Judo a Karate Box. Aplikácia vlny, technický základ Yoseikan Budo, tvorí základ všetkých disciplín a je „mostom“ medzi nimi (kmeň stromu, ktorý je obklopený kôrou , z ktorej vyrastajú vetvy).
Vrch je námorníckej modrej Ying, negatívny aspekt ako protiklad ku bielym nohaviciam ( biele s tmavomodrým pruhom) Yang pozitívna energia. Opasok je striedavo modro-biely. Z diaľky sa modré pruhy zdajú užšie ako v skutočnosti sú a to vyvoláva optický klam, ktorý symbolizuje pohyb vlny a vlnenie.
Pás nerozlišuje medzi študentmi s ohľadom na ich úroveň znalostí a ich stupeň alebo ich zručností. To znamená, že technická úroveň nie je nutne úmerná vyššej morálnej hodnote jedinca a naopak.
1. Prečo Yoseikan Budo
1.1 Yoseikan Budo
Yoseikan Budo je bojové umenie a spôsob učenia, ktorý, aj keď má svoje korene v japonskej tradícii, prináša zároveň západne postoje a vplyvy. Toto umenie je výsledkom úvah o minulosti, efektívnosti a konštantnom vzdelávacom úsilí.
Úvahy o minulosti sú založené na zistení, že dnešná výučba bojových umení zahŕňa len časti , zatiaľ čo v minulosti pozostávala zo základu všetkých disciplín, na ktoré sa ale časom zabudlo. „Bojovník musí už od malička cvičiť a ovládať všetky bojové umenia“. Kvôli súčasnej výučbe by to bol tento cieľ nesplniteľný – pretože ak by sa človek venoval každému umeniu 10 rokov, nestačil by mu nato ani jeho celý život. Zistenie, že všetky techniky (hody, údery a kopy, páky a použitie zbraní) – aj keď sa zdajú vizuálne odlišné, niesú v podstate nič viac ako len použitím vlnitých pohybov tela, ktoré označujeme ako „Vlna“. Tento spoločný základ umožnil vznik metódy, ktorá zahŕňa všetky techniky s aj bez zbrane. Tento základ sa objavuje v kate Yoseikan Happo ktorá je kľúčom k väčšine bojových umení . Je návratom k základom bojových umení v tejto modernej dobe. Nielen bojové umenia, ale tiež mnoho športov používa vlnu k prenosu sily svalov.
Úvahy o efektívnosti sú založené na fakte, že bojové umenia sa objavili v určitom historickom kontexte.
Aký zmysel majú v sučastnosti bojové umenia? Musíme zabrániť stereotypnej prezentácií "tradície", ktorá však už nemôže byť aktuálna. V skutočnosti "tradícia" samuraja vždy bola zmena a prispôsobenie sa novým okolnostiam. Napríklad samuraj v období Edo, v ktorom bolo nosenie brnenia zakázané, musel pri hľadaní účinnej obrany vyvinúť prvé techniky. Ak chceme správne interpretovať bojové umenia je potrebný podobný tvorivý duch.
Toto učenie je založené na skúsenostiach zo súbojov na vysokej úrovni a vyžaduje vzdanie sa intenzívneho cvičenia, ktoré môže spôsobiť dlhodobé zranenie kĺbov a svalov. Je potrebné zaviesť vyvážené tréningové metódy na podporu harmonického rozvoja svalov a zníženie rušivých vplyvov. Vyvážená forma na každej strane - čiže vľavo a vpravo - pracovať rovnako dlho a to všetko v rámci pravidelného vzdelávania a prípravy na súťaže.
1.2 Zmena je súčasťou ducha samuraja
Pojem "Tradícia" je často nesprávne interpretovaný ako zmes pravidiel a štýlov,
ale dodržiavanie rešpektovanie Tradície v oblasti bojových umení je niečo úplne iné.
Nemusíme byť vždy viazaní na rovnaké postupy alebo verne používať techniky ktoré prešli rokmi bez zmeny, namiesto toho by sa každý mal venovať výskumu ,v ktorom sa prispôsobí spoločenskej realite svojho prostredia. "Tradičný duch" samuraja nebol nikdy nehybnosť, ale osvietenie a výskum. Ak sa pozriete pozorne, pomáha tento koncept pochopiť niektoré z rozporov moderného Západu v komplexnom vzťahu medzi "tradíciou" a "modernostťou" z pohľadu Japonska.
Muži ako Myamoto Musashi, samuraj z 16. Storočia a autor Gorin no sho (Kniha piatich kruhov), a ďalší veľkí bojovníci z Japonska prešli mnohými metódami a školami bez toho aby stuhli v jednej z nich. V poslednej časti svojho života, vytvárali na základe svojich skúseností vlastnú metódu a vyučovali ju, pretože ich cieľom bolo vyjadrenie vlastných vedomostí, ale nikdy by ich nenapadlo, že by to bola konečná a dokonalá metóda.
Pojem „Duch samuraja“ znamená byť vždy otvorený novým veciam a tak sa vždy prispôsobiť situáciám, zmenám a vývoju spoločnosti. Počas klanových vojen medzi klanmi sa bojovalo všetkými dostupnými zbraňami, pričom sa techniky prispôsobovali situácii, v závislosti na tom, či súper mal na sebe brnenie, alebo nie. Keď v období Edo, Tokugawa zakázal (dynastia Shogun, ktorá vládla 1603 – 1868) nosenie brnenia a tak sa musel sa samuraj prispôsobiť novej situácii, zmenou spôsobu boja a novými účinnými technikami. Ako v tejto situácii, tak aj v ostatných sa stal najsilnejším jedincom práve ten kto mal schopnosť prisôsobiť sa. Na začiatku obdobia Meidži sa v Japonsku začala vďala západnym vplyvom rozbehla rýchla modernizácia a v dôsledku toho sa stali techniky samurajov neaktuálnými a museli sa preto zmeniť.
1.3 Skúsenosti majstra a rozvoj vlastnej cesty
Z tohto pohľadu naberá získavanie „starých“ vedomostí (termín, ktorý možno chápať ako z hľadiska rokov života, tak aj z hľadiska starej skúsenosti) nový význam,pretože „mladé" na nich môžu stavať a využívať tak vedomosti,skúsenosti a úvahy bez toho aby museli začínať od začiatku a tým pádom sa môžu posúvať stále ďalej. Skúsenosti majstra majú byť použíté na pohyb vpred a nie na skamenenie.. Človek by nemal byť klonom svojho majstra, pretože to by bránilo pokroku a tam kde nieje žiadny vývoj, tam sa sa končí aj užitočnosť člveka pre ostatných.
Spočiatku je nutné, aby študent napodobňoval – tak ako sa deti učia tým, že sledujú svojich rodičov - ale akonáhle je človek schopný ísť sám, musí ísť svojou vlastnou cestou. Existujú stovky ľudí, ktorí majú sto rôznych pováh, sto rôznych typov postáv, sto rôznych skúseností a taktiež ich možnosti a schopnosti sú rôzne. Preto ak chcete týchto ľudí vycvičiť na roboty, tak ako to robí napríklad armáda a niektorí karate učitelia je to nezmysel, pretože tým strácajú schopnosť byť samostaní a tvoriví.
1.4 Západné vplyvy
So vznikom viacerých nových športom ovplyvnených disiplín - na vychádzajúcich z tradičných disciplín – priniesola so sebou modernizácia Japonska aj západný vplyv do bojoých umení. Majster Kano, ktorý vykonával rôzne Jujitsu metódy, vytvoril ich športový tvar, a síce judo. Majster Funakoshi, ktorý sa pohyboval v rovnakom smere, vyvinul Karate. Pôvodne znamenalo "Karate" "čínske technika": "Kara" znamená "Čína" alebo "čínsky" a "Te" znamená "technika" alebo "ruka", ale počas druhej svetovej vojny boli pravopis a výslovnosť zmenené, a teraz Karate znamená "prázdne ruky". Následne sa z Karate stala športová disciplína.
Tieto športy však nepredstavujú "pravé karate" alebo "skutočné Jiu-Jitsu,", ktoré sa ale stále praktizuje v Okinawe. V príslušných štýloch su zahrnuté aj páky, hody a použitie zbraní a nielen údery a kopy. Japonské Karate je oproti tomu čínska Jiu-Jitsu technika, inšpirovaná európskym športom. Dokonca aj Aikido majstra Ueshiba pozná viac techník: údery, kopy, hody ako aj použitie zbraní ako Bo (dlhá palica) a Jo (polodlhá palica) ale aj kopije a meče.. Postupne sa znižovalo použitie zbraní a aj z Aikia sa stala športová disciplína.
To platí pre všetky moderné bojové disciplíny. Aj keď niesú navrhované ako športy, z technického hľadiska sa jedná o tréningové metódy a tým pádom športy.
1.5. Prečo teraz slúži štúdium a prax bojových umení?
To je otázka, ktorú sa často pýtajú aj žiaci sami seba. Tento problém, môže mať mnoho podôb, ako je napríklad: „Prečo je dobré pracovať s mečom v dobe strelných zbraní?“ Odpoveď možno nájsť v príklade, ktorý bol používali v samuraji a majstri bojových umení, keď prechádzalii z Jitsu (techniky) na Do (duchovnú cestu). Samuraji boli kasta bojovníkov, ale aj intelektuálmi so zmyslom pre zodpovednosť, ako aj správu krajiny a vzdélávanie mladých ľudí. S modernizáciou Japonska sa dostala rola bojovníka a hlavne používanie meča do pozadia. Meč sa však v priebehu storočí sa stal zvláštnym nástrojom koncentrácie a sebapoznania. Stal sa učebnou pomôckou , ktorá obsahovalal čisto technický aspekt (Jitsu) v pozadí a duchovný aspekt (Do) v popredí. Termín "Do" je prevzatý zo slovníka čínskej filozofie a jedná sa o definíciu "Tao" (teda "taoizmus"), čo znamená "cesta", treba chápať ako cesta života, ktorý sa dá žiť rôznymi spôsobmi. Štúdia o ceste, pomocou meča je "Ken-do", pomocou „Jiu-jitsu "Ju-do" atď. (napr. Aiki-do, Karate-do).
Takže Budo - cesta bojovníka, je dnes nástrojom, ktorý pomáha porozumieť lepšie sebe a ostatným a naučiť ich trpezlivosti. Učí ako príjmať problémy,získať silu na ich prekonanie a poučiť sa z nich. Zároveň učí rešpektovať súpera. Trpezlivosť a rešpekt umožňuje rozvoj ducha „vzájomnej pomoci " ,čo je nevyhnutné v sociálnom a intelektuálnom rozvoji. To je dôvod, prečo v Yoseikan Budo existuje „Randori vzájomnej pomoci". Zvyčajne, keď bojujete proti útoku s myšlienkou nadradenosti a s úmyslom poraziť súpera, chápe Randori útok ako technickú otázku na „nepriateľa", ktorí odpovedá svojim protiútokom a tým kladie ďaľšiu otázku. Takže každý do súboja prináša svoje skúsenosti a je obohatený o tie protivníkove. Telo a duša sú neoddeliteľné, navzájom si pomáhajú v pohybe vpred a našou úlohou je nájsť medzi nimi rovnováhu. To je v podstate zmyslom celej výučby Yoseikan Budo.
1.6. Bojové umenie ako prostriedok kultúrnej výmeny a mieru
Keď dospejeme až k tomu že, rešpektujeme súpera, dokážeme jednoduchšie zastávať tento postoj a v iných oblastiach. Vytvoríte si tak rešpekt voči iným kultúram a pochopíte, že je možné sa ďalej rozvíjať len ak si z nich osvojíme rôzne vedomosti a zručnosti, tak ako sa to deje na Tatami počas Randori.
Yoseikan Budo je medzinárodné bojové umenie a nielen japonské - aj keď jeho zakladateľ je Japonec, a mnoho jeho technických základov pochádza z japonských bojových umení - v Yoseikan Budo nájdeme totiž aj techniky francúzskeho a anglického boxu a zápasenia. Musíme však používať termín „medzinárodné", pretože existujú hranice štátov. Ak by však neexistovali, volal by sa Yoseikan Budo jednoducho iba metóda.
„Som proti hraniciam," povedal Hiroo Mochizuki, zakladateľ a súčasný Soke Yoseikan Budo, v rozhovore. „Pre mňa sú hranice ako krvné zrazeniny v žile. Tie sú škodlivé nielen pre krvný obeh ale aj pre obeh myšlienok vo svete. Keď myslím, tak myslím na všetkých ľudí, na budúcnosť celej zeme a som proti jej znečisteniu a samozrejme proti násiliu.“ Nie náhodou, je Yoseikan Budo zapísaný vo formulári akademických združení a spolkov a je zastúpený v mnohých štátoch - hlavne v európskych krajinách , ale aj v Afrike a Amerike. Medzinárodná asociácia Yoseikan Budo (Yoseikan World Federation), má sídlo vo Švajčiarsku a v roku 2000 združovala približne 20.000 členov z 21 krajín.
História Yoseikan Budo je nová a stará súčasne. Aj keď bola vyvinutá v šesťdesiatych rokoch v Európe, stále má svoje korene v najčistejšej orientálnej tradícii. Spoločným menovateľom tejto cesty je možné merať generácie rodiny Mochizuki ktorý vedel, obnovovať samého seba ako Samurai kasty 19. storočia a interpretovať tradíciu. Podarilo sa mu dodať nový kľúč k čítaniu bojových umení a uchytiť sa na Západe. Príbeh tejto rodiny je úzko spojený s históriou hlavných bojových disciplín dvadsiateho storočia.
Majster Hiroo Mochizuki, zakladateľ Yoseikan Budo a súčasný Soke tohto umenia, je synom slávneho majstra bojových umení Minoru Mochizuki a študentom veľkých majstrov Jigoro Kano, Morihei Ueshiba . Minoru bojoval týmto spôsobom. V Daimyo zase deti učil literatúru, písať, počítať a základy umenia. Môj pradedo bol posledný člen rodiny hostinských a stal sa majstrom zbraní.
Môj dedko, ktorý bol jeho žiak, si vzal jeho dcéru. Myslím, že bol jeho najlepším žiakom, ale nebol šľachtic. Manželstvo bolo možné len preto, že na začiatku vlády Meiji prebeho veľa zmien. V roku 1868 cisár Mutsuhito (Meiji Tenno) uviedol Japonskom do modernej éry tým, že úplne zákázal nosenie katany a snažil sa zmeit staré spoločneské štruktúry. Príkladom a symbolom tejto novej éry bolo gesto môjho pradeda, ktorý si odrezal svoj Tchonmague, vrkoč samuraja, ktorého dĺžka a tvar ukazoval spoločenské postavenie. To bol druh seppuku (hara-kiri). Moja babička, jeho dcéra plakala, pretože to bola Seppuku kasta, zmena podmienok.
Trénoval džudo, Aikido, Kendo a Kobudo vo svojom starom klube v Shizuoka a rôznych častiach sveta - učil vo Francúzsku, kde on zostal dlhú dobu a opakovane sa tam vracal. Jeho syn Hiroo sa tiež zaoberal rôznymi bojovými umeniami, ktoré študoval v dojo svojho otca, zaoberal sa karate a potom boxom a na západe sa stretol aj so šermom a savate. Bol jedným z prvých Japoncov, ktorí učili v Európe, a prvý, ktorý učil karate. Z jeho školy vyšli vynikajúci bojovníci a majstri v aikido a karate.
Priame potvrdenie tejto kariéry poskytuje Hiroo Mochizuki tým, že Yoseikan Budo prechádza históriou, ktorá je svojím spôsobom príbehom jeho rodiny:
Môj dedko pochádzal z rodiny samurajov, ktorí vlastnili významný hostinec na ostrove Tokaido a to konkrétne na ceste medzi Kyotom (staré hlavné mesto Japonska) a Tokyom / Edo (novým hlavným mesto, ktoré založil Tokugawa). Daimyo (kniežatá, páni) sa často stretávali v krčme, v ktorom bola aj zbronica a dojo, kde môj pradedo - učil Kendo (cestu meča) - rovnako ako jeho predkovia. V tej dobe musel byť učiteľ veľmi dobrý aby mohol učiť členov Daimyo.
Môj dedko choval aj hovädzí dobytok, vďaka nápadu svojho otca, veľmi moderne zmýšľajúceho človeka, ktorý obracal svoju pozornosť na Európu odkiaľ mal veľa učeníkov. Chov dobytka bol v tom čase v Japonsku úplne nový a ľudia nevedeli vyrobiť ani syr, ani maslo a mlieko tak pili iba tí, ktorí milovali novinky. Keď epidémia zničila jeho stádo, moja rodina sa presťahovala do Tokia a môj dedko začal pracovať ako prepravca na rieke. Aj keď nemožno hovoriť o chudobe, život bol veľmi ťažký a on zomrel pomerne mladý. Avšak zvládol dať jeho dvanástim deťom dobré vzdelanie - päť z nich ukončilo vyššie vzdelanie.
Môj otec študoval kinezioterapiu a osteopatiu a venoval sa politike. Chcel si zjednotiť Áziu a kontinent, ale bohužiaľ armáda si vyložila tento sen vlastným spôsobom. Súčasne študoval intenzívne bojové umenia. Majster Jigoro Kano (zakladateľ Judo) mu dal úlohu, aby sa naučil rôzne bojové umenia a potom ich vyučoval, pretože si myslel, že tradičné vzdelávacie metódy samuraja postupne miznú. Judo je moderná metóda so západným vplyvom a majster Kano bol proti centrálnej budúcnosti Kodokan (Sídlo Judo a hlavné dojo).Mal v hlave projekt ,ktorý obsahuje všetky staré bojové umenia.
Preto, môj otec študoval iné techniky: u Ueshiba sa naučil Aikido, v škole Katori Shinto ryu japonské Kobudo a Hakudo. Vtedy žil v Tokiu a raz za týždeň k nemu prišiel majster Kano a spýtal sa ho : „Čo si sa naučil ? „Čo si myslíš?“. Majster Kano bol univerzitný profesor a veľký pedagóg a povzbudil môjho otca aby si vždy keď sa niečo naučí kládol otázku: „Je to správne?“ Je to realistické?“
V dvadsiatich ôsmich rokoch sa môj otec oženil a otvoril si halu v Shizuoke. Moja matka pochádzala z aristokratickej rodiny, ktorá vlastnila hrad v blízkosti Shizuoki. Po porážke pred niekoľkými generáciami bola jej rodina nútená hrad opustiť a pohybovať sa medzi obyčajnými ľuďmi. V tomto meste učil môj otec Judo, Kendo, Aikido a Kobudo.
Majster Minoru Mochizuki má 9.Dan v Jude, 8 Dan v Iaido, 10 v Aikido a 10. Dan v Jiu-Jitsu. Vykonával svoju činnosť v Shizuoke len veľmi krátko, pretože bol poslaný na začiatku druhej svetovej vojny na severovýchod Číny.
Po jeho návrate, keď som mal dvanásť / trinásť rokov – si môj otec otvoril novú halu v Shizuoka, pretože tá stará – rovnako ako celé mesto bola zničená počas vojny .Pod otcovým vedením som sa začal učiť Judo a Aikido. 1951/52, môj otec ma vzal cez rok do Európy učiť a trénovať prvú európsku školu judo a aikido. V tomto období som strávil prázdniny s majstrom Morihei Uešiba (O Sensei) a učil sa Aikido. Ueshiba bol ako môj otec, ktorého považoval môjho otca za svojho duchovného syna. A ja som bol preňho ako jeho vnuk. Spal som v dojo, a ráno som vstával o šiestej. Bol som zodpovedný za upratovanie prácu v záhrade. Existovalo mnoho ďalších študentov, ktorí sa zaoberali rôznymi úlohami: starali sa o dom, oblečenie majstra, dojo, a chrám. Takto som spoznal systém starého Japonska.
Pred raňajkami sme trénovali na podlahe a potom šli pracovať na pole.. Po návrate sme vyčistili nástroje, trénovali sme a neskôr večerali. Pomáhali sme žene pripraviť ryžu a chodili veľmi skoro spať. Takýto mesiac bol veľmi vyčerpávajúci ale ostal pre mňa krásnou spomienkou. Raz sa ma majster Ueshiba spýtal : „Máš rád krevety"? Áno, odpovedal som.
S Jedného rána zmizol a vrátil sa až na poludnie: Priniesol špeciálne pre mňa krevety, len aby mi urobil radosť, Bol to veľmi zdvorilý muž s veľkým srdcom a myslím si, že pochopil skutočný význam Buda. Zažil mnoho bojov a spočiatku si myslel, že je najsilnejší muž na svete, ale potom si uvedomil, že skutočným cieľom je hľadanie mieru.
Môj otec mi naopak ukázal bojovú silu a vychoval zo mňa bojovníka. Raz som ako zástupca školy môjho otca dával prednášku. Bola to slávnostná udalosť na ktorej bol starosta a veľa dôležitých osobností, medzi nimi aj majster Ueshiba. Predvádzal som Judo a bojoval naraz s desiatimi súpermi karate. Demonštračne som rozbíjal drevené dosky a publiku sa to páčilo. Neskôr za mnou prišiel majster Ueshiba. On mi povedal: „Toto nie je dobré. Splietol si si cestu. Tvoj otec, ktorý ťa toto naučil urobil veľkú chybu. Príď ku mne a ja ti ukážem pravú cestu k pochopeniu bojových umení.“
Tieto slová boli pre mňa ohromujúce, pretože som veril, že som urobil dobré predstavenie. Nasledujúce úvahy ma viedli k ceste Yoseikan Budo. Na začiatku, som pokračoval v spôsobe môjho otca s Aiki Jiu-Jitsu, pretože podľa japonskej tradície musíte nasledovať svojho otca. Mimo dojo môjho otca , som ale cvičil všetky techniky tak ako ma učil Ueshiba.
Keď som prišiel na univerzitu, začal som sa blížiť ku karate. Povesť karate v Japonsku nebola veľmi dobrá, pretože to nebola samurajská metóda. Bola to technika roľníkov a preto nemala dostatočnú úroveň a štýl. Môjmu otcovi sa nepáčila a preto túto metódu nepraktizoval. Tréning na univerzite bol veľmi prísny. Raz som prestal chodiť na súťaže a keď som sa vrátil, učiteľ ma vzal na terasu. Bolo to uprostred zimy – v januári. Ukázal na nádrž plnú dažďovej vody, v ktorej plávali kocky ľadu a prikázal mi aby som vošiel dnu. Inokedy ma zbil, ale ja som bol tvrdohlavý. Mnoho mojich kamarátov to vzdalo, pretože bol príliš prísny a tvrdý. Áno bol, ale ja som miloval Aikido majstra Ueshiba a časom som objavil podobne schopného majstra karate Shiji Michimara, muža ktorý hľadal pokoj a vychovával k svedomitosti.
Ak ste to však pochopili, už to nevidieť a je to zrazu prirodzené a máte pocit, že Váš obzor siaha omnoho ďalej. Zachováva teplo ako horúce železo ale nikdy ho nesmieme nechať vychladnúť. Sebadisiplína je nevyhnutným základom bojových umení..
Počas tohto obdobia sa vytrhol spod rodičovského vplyvu a ochrany. Všetko čo bolo vo mne dlho potlačované zrazu vybuchlo. Nikdy predtým som nepil ani nefajčil. Pozoroval som čo robia dospelí a napodobnil ich. Zažil som aj prvé bitky. Triasol som sa a cítil som nervozitu v celom tele. Keď som dostal prvý úder, myslel som, že ďalší už neustojím. Po ďalšom údere som však ostal stáť a cítil som hrdosť a teplo po celom tele. Podarilo sa mi dostať dvoch protivníkov k zemi a tretí sa dal na útek. V sobotu som hľadal podobné typy ako ja, ktoré sa chceli biť ako formu odreagovania. Bolo to pre mňa ako šport s príchuťou reality.
V roku 1957 so prišiel prvý krát do francúzska a Jim Aicheik, francúzsky študent môjho otca, prišiel do Japonska v roku 1956. Boli sme ako bratia. Chcel aby som prišiel zase do Európy a poslal mi peniaze na letenku. Koncom mája som dorazil do Francúzska a bol na stážach, ktoré organizoval pán Pleé. Potom som bol na stážach v Belgicku, v Holandsku, na Azúrovom pobreží a v Portugalsku. V decembri 1958 som sa vrátil do Japonska. Som prerušil štúdium na dva roky, ale ja som zdvojnásobil svoje úsilie a získal štátny veterinárny diplom.
Po dokončení štúdií som mal som v úmysle emigrovať do Brazílie spolu s priateľmi a živiť sa tam ako farmár. V Japonsku som sa cítil stiesnene medzi horami a to bolo pre mňa zdrojom mnohých komplexov. Chcel som zažiť prírodu a veľkosť Číny mojej mladosti. Predstavoval som si, že Brazília by taká mohla byť. Moji kamaráti, veterinári a študenti odcestovali, ale ja som dostal list od Jima Alcheika, v ktorom sa písalo o jeho predčasnej smrti. O niečo neskôr, môj otec dostal list, v ktorom bol požiadaný, aby prišiel do Francúzska a riešil problémy, ktoré boli spôsobené smrťou Jima Aicheika vo vnútri francúzskeho Aikido. Bohužiaľ si môj otec nemohol dovoliť cestu a do Francúzska som mal ísť ja. Veľmi som váhal lebo moji priatelia v Brazílii ma už čakali ale ja som cítil, že to Jimovi dlhujem.
Nakoniec som sa vrátil do Francúzska v roku 1963. Bolo to veľmi ťažké rozhodnutie : Moji kamaráti alebo práca pre slávu japonského Buda ? Keď som vyriešil túto dilemu, zanechal som svojich kamarátov a začal naplno pracovať.
Vo Francúzsku, som nahradil Shotokan Karate štýlom Wado Ryu. Aikido bolo, ako som povedal,
výkladom Aiki Jujutsu môjho otca, pozmenené však vplyvom majstra Ueshiba. Keď som prvý krát prišiel do Francúzska mal som 20 rokov a bol som plachý a neskúsený. Keď som sa vrátil v roku 1963, mal som 27 a za sebou veľa súbojov, súťaží a majstrovstiev. To mi nevyhnutne stúplo do hlavy a zdvihlo sebavedomie. Voči Francúzom som cítil prevahu a čo ma prekvapilo, oni to akceptovali a brali ma ako ich učiteľa, aj keď boli na spoločensky vyšších miestach. To ma prekvapilo. V japonsku platí že mladí sú tí čo sa učia a starí tí čo vyučujú. Vo Francúzsku za mnou chodili starší a chceli byť mojimi žiakmi.
Majster Mochizuki dospel počas sedemdesiatych rokov k zisteniu, v ktorom sa japonské disciplíny podobajú západnému spôsobu súťaženia a mýtu šampióna. V dôsledku tohto zistenia, zahájil návrat ku koreňom a k univerzálnosti starých bojových škôl stredovekého Japonska. Jeho plán bol založený na niektorých univerzálnych základných pohyboch, ktoré boli študované s cieľom uľahčiť učenie rôznych disciplín, ktoré boli na prvý pohľad od seba navzájom vzdialené.. Majster Hiroo Mochizuki zjednotil podľa tejto logiky pohyby tela a ich výklad zjednotil vo forme kinetickej energie – nárazovej vlny. Tento vynález alebo skôr znovuobjavenie pomohol vzniku nového štýlu, kde je pohyb dostal účinnosť a novú hodnotu, na ktorú sa časom zabudlo. Výskum, štúdium a experimenty sú základmi Yoseikan Budo. Majster Hiroo Mochizuki je toho názoru, že boj je konečným testom každej techniky, obhajuje tz. „skúšobné súboje“ kde si môžu žiaci vyskúšať účinnosť danej techniky. Tak sa zrodil Yoseikan Budo. Rýchlo sa začal šíriť v Európe rýchlo aj v celej severnej Amerike a v súčasnosti má tisíce žiakov. Nedávno sa majster Hiroo Mochizuki vrátil k štúdiu jednotlivých disciplín každého bojového umenia aby obohatil svoj repetoár. Jednotlivé disciplíny do seba navzájom zasahujú a tým chcel ponúknuť svojim študentom prierez Budom a prispôsobiť sa tým, ktorí majú záujem o Yoseikan ale necítia sa byť vysporiadaní s jeho univerzálnosťou. To tiež podporuje znovuobjavenie rytierskeho jazdectva do značnej miery vzťah medzi jeho študentmi a prírodou.
